VYHRALI SME. EŠTE NÁJDIME CHYBU

Vyhrať nestačí. Po výhre treba ešte nájsť vec, ktorá nevyšla, aby radosť nenadobudla nebezpečný dojem dokončenej práce. Inak by si človek sadol, vydýchol a možno by na chvíľu nemal čo zlepšovať. Taká medzera v programe sa u nás vypĺňa poznámkou.

Jedenásty október priniesol Nitre hokejový večer, ktorý si v archíve zaslúži zostať obyčajnou výhrou. Doma zdolala Spišskú Novú Ves 3:0. Šport.sk v správe TASR zaznamenal aj hodnotenie asistenta trénera Dušana Mila. Výkon pochválil, no spomenul, že chýbal gól z presilovky. Tréner má hľadať rezervy. Divák by si však mohol občas dovoliť nemať jeho pracovnú náplň.

Práve tu sa začína naša malá domáca liga. Na ľade sa skončí zápas, v obývačke nastúpi oddelenie kontroly kvality. Tri góly sú príjemné, nula vzadu tiež, ale spokojnosť predsa nemôžeme vydať bez prílohy. Keby padol aj presilovkový gól, určite by zostala prihrávka, ktorá mohla byť krajšia. Dokonalý večer má nepríjemnú vlastnosť: neposkytuje materiál na poradu.

Rozumiem tomu aj bez korčúľ. Umyjem okno a hneď nájdem šmuhu. Uvarím obed a pri prvom súste oznámim, že tomu ešte čosi chýba. Nikto sa nesťažoval, všetci jedia, ale preventívne znížim vlastné hodnotenie. Ako keby pochvala bola záloha, ktorú mi pri najbližšej chybe niekto príde vymáhať aj s úrokmi.

Fanúšikovské hodnotenie má oproti trénerskému jednu obrovskú výhodu. Nemusí na druhý deň pripraviť tréning. Môžem požadovať lepšiu presilovku, dôraznejšiu streľbu aj kultivovanejšie striedanie a ráno odídem do práce. Realizáciu nechám ľuďom, ktorých som večer tak veľkoryso usmernil. Za túto poradenskú službu si dokonca nič nepýtam. Stačí mi, keď sa môj názor považuje za nevyhnutný.

Aby bolo jasno, trénerova poznámka po nitrianskom zápase nebola zákazom radosti. Bola súčasťou jeho hodnotenia výkonu. Až my si z podobných viet vieme vyrobiť univerzálny návod na život: najprv nájdi chybu, až potom prijmi výsledok. Po čase už výsledok ani netreba. Červené pero sa stane hlavným dôvodom, prečo vôbec otvárame zošit.

V takom zošite sa dobre býva iba poznámkam. Hotová polica je trochu nakrivo, dovolenka mohla mať lepšie počasie, narodeninová torta sa krájala nešikovne. Všetko sa dá uznať, ale iba podmienečne. Človek potom stojí uprostred celkom vydareného dňa a tvári sa ako technik pri odovzdávaní stavby. Slnko svieti, deti sa smejú, ešte treba skontrolovať odkvap.

Pri zápase si aspoň môžeme vybrať, či budeme držať palce alebo zápisnicu. Oboje sa do jednej ruky zmestí ťažko. S palcami človek riskuje, že bude vyzerať spokojne aj pred dokončením všetkých analýz. So zápisnicou má bezpečnú obranu: on predsa od začiatku upozorňoval. Len potom nemá veľmi čím zatlieskať. Ruky sú plné dôkazov, že sa nedal uniesť.

Šport je na tento zvyk výborná dielňa, lebo vždy ponúkne ďalší zápas. Lenže ďalší zápas nemusí znehodnotiť ten predošlý. Októbrová výhra patrí jedenástemu októbru; dnešnú tabuľku ani konečný účet sezóny z nej nevyrobíme. Môžeme pri nej chvíľu zostať bez toho, aby sme jej okamžite pridelili povinnosť dokazovať niečo väčšie.

Aj radosť totiž potrebuje trochu priestoru na ľade. Ak ju po každom góle pošleme na video, časom prestane nastupovať. Zostane nám presný rozbor pohybu, čistý zoznam rezerv a večer, o ktorom vieme vysvetliť všetko okrem toho, prečo sme si ho vlastne zapli. Hokej potom sledujeme ako vlastnú pracovnú poštu, iba v teplejších ponožkách.

Nitra vtedy vyhrala 3:0. Presilovku mohol realizačný tím riešiť na tréningu. My ostatní sme si mohli skúsiť náročnejšiu disciplínu: dopriať hotovej veci bodku. Bez dodatku, bez drobného písma pod čiarou, bez povinnej chybičky na zachovanie odbornosti. Lebo ak musíme aj spokojnosť najprv opraviť, víťazný gól budeme naveky sledovať s reklamačným protokolom v ruke.