ROVNAKÝ ČAS. KAŽDÝ NA INOM POSCHODÍ

V cyklistickej výsledkovej listine sa dá prísť v rovnakom čase a predsa sa ocitnúť celkom inde. Stopky vás pustia do spoločnosti, poradové číslo vám hneď ukáže miesto. Je to pozoruhodne úsporný systém. V bežnom živote na rovnaký účinok potrebujeme zasadací poriadok, vizitky a niekoho, kto pri dverách nenápadne vysvetlí, ktoré stoličky sú už obsadené.

Štrnásteho októbra vyhral Tim Merlier prvú etapu Eneco Tour. Lukáš Kubiš skončil dvadsiaty šiesty, vo výsledkoch s rovnakým časom ako víťaz. Etapa z Ede do Ede merala stodvadsať kilometrov. Štart aj cieľ v jednom meste, medzi nimi riadna porcia práce. Kto niekedy celý deň vybavoval úrady a večer sa vrátil domov bez výsledku, pozná aspoň zemepisnú časť disciplíny.

Šprint má, samozrejme, svoje pravidlá. Rovnaký zapísaný čas nerobí z dvadsiateho šiesteho miesta prvé a z víťazstva administratívny omyl. Merlier vyhral. Lenže naša divácka pozornosť má vlastné pravidlo: za pódiom sa obraz začína rozmazávať. Ešte vidíme dresy, ale už v nich neradi rozoznávame výkon. Akoby sa zvyšok pelotónu prišiel iba odviezť na spoločnú fotografiu.

Poznám to aj zo svojho kresla. Pozerám posledné metre, nakloním sa k obrazovke a na chvíľu mám pocit, že sa na rýchlosti osobne podieľam. Potom sa opriem a prečítam si poradie. Dvadsiate šieste miesto vyhodnotím prísnym pohľadom človeka, ktorý práve prekonal vzdialenosť medzi konferenčným stolíkom a operadlom. Bez občerstvovacej stanice by to, pravdaže, nešlo.

Najzaujímavejšia je chvíľa, keď sa športová výsledková listina presťahuje do domácnosti. Dieťa príde zo súťaže, dospelý z práce, sused zo záhrady. Každý niečo urobil, ale my ešte potrebujeme vedieť, kto urobil viac. Pekné paradajky nestačia, pokiaľ nemáme k dispozícii okresnú tabuľku paradajok. A ak ju nemáme, aspoň sa spýtame, aké mal tento rok švagor.

Poradie je pohodlné. Zmestí sa do vety, nepotrebuje vietor do chrbta ani vysvetlenie tímovej práce. Človek vysloví číslo a má pocit, že povedal všetko. S námahou je viac starostí. Treba pri nej chvíľu zostať, počúvať a pripustiť, že aj deň bez pohára mohol mať svoju váhu. To sa pri rýchlom prezeraní správ nehodí. Palec už čaká na ďalší výsledok.

Tak si z každého športoviska robíme malý výťah. Hore tri poschodia pre medailistov, ostatní nech idú schodmi. Pritom práve schody by nás mohli zaujímať: koľko ich bolo, ako dlho sa po nich išlo a čo človek niesol. Nie ako výhovorka na slabší výkon. Ako obyčajná súčasť obrazu, ktorý sa do čísla pred menom nezmestí.

Októbrová etapa už nie je dnešnou novinkou ani konečným účtom pretekov. Bol to jeden dojazd jedného dňa. Nemusíme z neho vyrábať posudok na celú sezónu a už vôbec nie na človeka. Športovec na dvadsiatom šiestom mieste nepotrebuje, aby sme mu vymysleli morálne víťazstvo. Úplne by stačilo, keby sme si nevymýšľali jeho morálnu porážku.

Možno sa nám poradie páči aj preto, že na nás z kresla nedosiahne. V bezpečí hodnotíme ľudí, ktorí sa nechali zmerať verejne. Sami si svoje malé preteky radi opisujeme podrobnejšie: dnes bol zlý deň, meškal autobus, kolega nedodal podklady. Pre seba máme celý odsek okolností, pre druhého jednu číslicu. To je slušný náskok ešte pred štartom.

Po tej etape ma preto nezaujíma nápad rozdávať poháre všetkým. Stačil by menší divácky tréning: prečítať výsledok a nezamieňať ho s hodnotou človeka. Stopky smú merať čas a cieľová čiara poradie. Len my nemusíme pri každom otvorení tabuľky kontrolovať, či sa nám na schodík vojde aj sused. Lebo najtesnejší šprint často zvádzame práve o pódium, na ktorom už dávno stojíme sami.