NÁMESTIE JE SPOLOČNÉ. PÓDIUM UŽ MENEJ

Najťažšou súčasťou stavby politického pódia zrejme nie sú dosky. Dosky znesú veľa. Dajú sa spojiť, podoprieť a položiť vedľa seba bez toho, aby jedna od druhej najprv žiadala vyhlásenie o budúcej spolupráci. S obsadením priestoru nad nimi je to zložitejšie. Tam už aj obyčajné státie potrebuje vysvetlenie.

Do sedemnásteho novembra zostáva čas, no spoločná pripomienka má už teraz vlastnú organizačnú zápletku. Hnutie Slovensko podľa štvrtkovej správy STVR odmietlo pozvanie Progresívneho Slovenska na bratislavské zhromaždenie. Igor Matovič nechce spoločné pódium so stranami, ktoré nevylúčia budúcu spoluprácu s vládnou koalíciou. Michal Šimečka zasa spoločné vystúpenie vysvetľuje ako skúšku základnej schopnosti stáť spolu pri symbolickej udalosti. Už aj státie teda máme v skúšobnej prevádzke.

Človek by pri výročí slobody čakal otázku, čo si treba pripomenúť. Dostáva aj praktickú úlohu z priestorového usporiadania: kto smie byť vedľa koho a čo by táto blízkosť mohla znamenať o rok. Na fotografii z námestia totiž nie je kolónka na výhrady. Objektív zachytí spoločný záber, ale nezapíše, že dotyčný súhlasí s významom sviatku a má vážne pripomienky k susedovi pri mikrofóne.

Nie je povinnosťou strán splývať. Volič si ich nevyberá podľa toho, či sa všetky zmestia do jedného autobusu. Rozdiely majú zmysel a niektoré hranice treba povedať nahlas. Len občan pritom môže dúfať, že medzi spoločným novembrovým večerom a spoločným vládnym programom zostalo ešte zopár rozpoznateľných rozdielov. Aj susedovi možno podržať dvere bez toho, aby sme mu zverili kľúče od bytu.

Hnutie Slovensko ohlásilo vlastné podujatia v siedmich krajských mestách mimo Bratislavy. Kalendár si s takouto ponukou poradí. Deň má dosť hodín a mapa dosť námestí. Náročnejšie to bude s predstavou spoločnej veci, ktorú si každý prinesie na vlastné miesto. Vyzerá to trochu ako rodinná fotografia, na ktorú každý pošle samostatný portrét. Výsledok sa dá zostaviť, ale s rámom bude viac práce.

Pod pódiom pritom funguje oveľa skromnejšia spoločenská technika. Ľudia stoja vedľa cudzích ľudí. Niekto má mokrý dáždnik, niekto príliš veľký ruksak, ďalší sa potrebuje predrať von. Stačí občas ustúpiť o pol kroka. Nikto tým nezískava nárok na náš hlas v nasledujúcich voľbách. Je to drobná zručnosť, ktorú zvládame v električke, hoci ani tam si spolucestujúcich nevyberáme podľa programu.

Na námestie si navyše nenesieme iba stranícku príslušnosť. Máme aj spomienky, rodičovské rozprávanie alebo celkom obyčajnú potrebu nebyť večer s vlastným názorom sami. Bola by škoda, keby sa z účasti stala orientačná disciplína, pri ktorej najprv hľadáme správny sektor a až potom dôvod, pre ktorý sme prišli.

Od politického pódia zrejme žiadame viac než od električky. Má ukazovať smer. Práve preto si všímame, keď sa najviac energie minie na rozmiestnenie cestujúcich. Verejnosť potom sleduje pôdorys namiesto obsahu. Kto príde, kto nepríde, kto pozval a kto mal pozývať. Samotné výročie trpezlivo čaká v programe, kým sa vyrieši jeho personálne zabezpečenie.

Najpraktickejším vynálezom pre podobné príležitosti by bolo skladacie pódium s priečkami. Každý by mal vlastný vstup, vlastný mikrofón a kúsok zábradlia, o ktorý sa dá oprieť zásadový postoj. Zospodu by to možno vyzeralo ako jeden celok. Technici by si vydýchli. Občan by však musel priniesť meter, aby zistil, či práve sleduje spoluprácu alebo len tesné susedstvo.

Sedemnásty november ešte len príde. Dovtedy sa môžu meniť dohody aj zoznamy účastníkov. Zatiaľ máme pred sebou užitočnú malú skúšku toho, ako sa z veľkého slova stáva bežný pohyb: vyjsť po schodoch, postaviť sa, nechať dohovoriť druhého. Sloboda dáva každému právo vybrať si vlastné námestie. Schopnosť dohodnúť sa sa však začína pri oveľa menšej vzdialenosti. Pri tom polkroku, ktorý urobíme, aby sa vedľa nás zmestil aj niekto iný.