VŠETKO JE PRIORITA. AŽ KÝM TO TREBA SPOČÍTAŤ

Na rodinnej porade o peniazoch má každý dobrý návrh. Treba opraviť auto, kúpiť deťom topánky, odložiť na zimu a konečne vymeniť stoličku, ktorá sa kýve. Všetko je rozumné. Nepríjemná časť nastane, keď niekto otvorí účet. Dovtedy sa rodina môže cítiť ako mimoriadne veľkorysá inštitúcia.

Augustová správa STVR o príprave budúcoročného štátneho rozpočtu mala podobne pestrý zoznam. Zdravotníctvo, nemocnice, sociálny štandard, dôchodky, mladí ľudia, bývanie či mzdy. Pri každej položke by sa dalo prikývnuť. Kto by povedal, že nemocnice netreba dokončiť alebo že mladým sa býva príliš ľahko? Pri samotnom vymenúvaní potrieb sme naozaj bohatá krajina.

Kamil Šaško označoval dofinancovanie rozostavaných nemocníc za prioritu. Andrej Danko hovoril okrem iného o vyšších dôchodkoch a podnikových bytoch. Robert Fico chcel stabilizovať verejné financie a mať rozpočet čo najskôr. To sú stanoviská z rokovania, nie hotová suma na účte. Rozdiel je podstatný, hoci sa pri počúvaní niekedy stráca medzi dôrazne vyslovenými slovami.

Priorita je pekné slovo. Dáva človeku pocit, že sa niekto rozhodol. Keď ich však pribúda, začne znamenať skôr to, že sa ešte nikto nechce rozhodnúť, čo počká. Na papieri môžeme zvýrazniť všetky riadky. Potom je celý papier farebný, ale stále nevieme, ktorým začať. Aj zvýrazňovač má hranice svojho prínosu.

Domáci rozpočet má tú nevýhodu, že na jeho konci nikto nezatlieska. Človek zistí, koľko zostalo, prepočíta platby a niečo odloží. Za túto zodpovednosť nedostane ani fotografiu. Nanajvýš pokojnejší spánok a možnosť zaplatiť opravu bez ďalšieho telefonátu. Pri verejných peniazoch by podobná tichá práca tiež nebola na zahodenie.

Opozícia v správe kritizovala návrhy ako populistické. Aj toto slovo je pri rozpočte dobre zavedené. Má však rovnaký problém ako priorita: samo osebe ešte nič nespočíta. Označiť cudzie prianie je jednoduchšie než predložiť vlastné poradie a povedať, čo sa doň nezmestilo. Občan by sa rád dozvedel práve túto menej slávnostnú časť.

Každá požiadavka má tvár niekoho, kto na ňu čaká. Za nemocnicou je pacient, za platom zamestnanec a za bývaním človek, ktorý sa potrebuje osamostatniť. O to menej by sme mali tieto potreby meniť na súťaž v hlasitosti. Keď sa všetkým naraz povie, že sú prví, poradie sa nevyrieši. Len pribudnú ľudia, ktorí budú mať dôvod cítiť sa odsunutí.

Sľúbiť poradie by bolo odvážnejšie než sľúbiť ďalšiu položku. Znamenalo by to povedať, na čo peniaze sú, na čo zatiaľ nie a z čoho ich vezmeme. Taká odpoveď má menší rozsah než zoznam zámerov, ale väčšiu použiteľnosť. Dá sa podľa nej posúdiť výsledok. Pri neurčitom prísľube sa dá neskôr posudzovať hlavne výklad.

Aj čas má v rozpočtovej debate svoje miesto. Premiér podľa správy uprednostňoval skoré schválenie, opozícia kládla dôraz na kvalitu aj za cenu neskoršieho termínu. Z pohľadu domácnosti sa tieto dve požiadavky vôbec nevylučujú. Účet má prísť načas a zároveň má sedieť. Nikto nechce včasnú faktúru s nesprávnym súčtom, ani správnu faktúru vtedy, keď už nevie, čo s ňou.

V domácnosti navyše nikto nemôže poslať účet do vedľajšej izby a vyhlásiť, že tým našiel zdroj. Verejné peniaze sa presúvajú medzi položkami zložitejšie, no ani pri nich presun neznamená, že náklad zmizol. Niekto ho nakoniec pocíti.

Pri politickom zozname potrieb sa preto oplatí počúvať aj malé slová. Odkiaľ, koľko, dokedy. Sú menej pôsobivé než veľké vyhlásenia, ale držia ich pri zemi. Bez nich môže každý dostať pocit, že rozpočet už pamätá práve naňho. Až do chvíle, keď sa z pocitu má stať platba.

Kalkulačka je v tomto smere nepríjemne nestranná. Nepozná dôraz rečníka, počet potleskov ani krásu zámeru. Keď stlačíme rovná sa, neponúkne ďalší priestor na prejav.

Ukáže, či sme sa dohodli. Alebo iba pekne vyrozprávali.