RAJ JE PRE VŠETKÝCH. UTERÁK JE MÔJ

Uterák má v prírode zvláštnu autoritu. Kým je v batohu, človek je návštevník. Len čo ho rozloží na brehu, začína sa správať ako niekto, kto si práve prevzal pozemok. Voda pred ním sa zmení na službu a pravidlá kdesi pri chodníku na drobné písmo v zmluve, ktorú už netreba čítať.

Augustová reportáž STVR zo Slovenského raja pripomenula, že v tajchoch Klauzy, Hansjakubová a Blajzloch sa kúpať nesmie. Správa parku vysvetľovala krehkosť malých ekosystémov aj to, že po ľudskom osviežení zostávajú vo vode prípravky z tela. Miesto na pozeranie má teda vlastné dôvody, prečo sa nemá meniť na miesto na plávanie.

Návštevník si však vie zariadiť veľmi pohodlný vnútorný rozhovor. Prišiel ďaleko, je mu teplo a zdrží sa len chvíľu. V tejto predstave je voda verejná, ale následok jeho vlastnej návštevy takmer súkromný. Taký malý, že ho ani netreba započítať. Veď o druhých sa predsa nehovorí.

Slovo chvíľa je vôbec obľúbenou jednotkou slovenskej výnimky. Na chvíľu sa parkuje, na chvíľu sa zablokuje vchod, na chvíľu sa pustí hudba tak, aby ju počul celý dvor. Každá chvíľa je sama osebe nepatrná. Celý deň z nich potom pôsobí prekvapivo hlučne a prekáža v priechode.

Pri tajchu sa táto logika ukazuje obzvlášť čisto. Príroda sa nám páči tým viac, čím menej pripomína kúpalisko. Lenže hneď by sa zišiel vstup do vody, miesto na prezlečenie a niečo mäkké na sedenie. Chceme nedotknutý pokoj s pohodlím prevádzky. Ideálne tak, aby zariadenie nebolo vidieť na fotografii.

Obdiv k prírode pritom nemusí byť predstieraný. Človek ju môže mať naozaj rád a zároveň si neuvedomiť, že aj jeho vlastná návšteva niečo znamená. Práve to je nepríjemná vlastnosť spoločných vecí. Nedajú sa chrániť iba pred cudzími. Z času na čas si vyžiadajú, aby sme ubrali aj my.

Strážca sa potom ocitne v nevďačnej úlohe človeka, ktorý kazí pekný deň vysvetlením. Musí povedať niečo, čo by mala povedať už tabuľa. Rozdiel je v tom, že tabuľu možno obísť bez rozhovoru. Živému človeku treba aspoň predložiť dôvod, prečo dnes pravidlo nebolo celkom praktické.

V správe zaznelo, že niekomu stačí dohovor a inému treba vysvetľovať dlhšie. Tá druhá možnosť má zvláštny spoločenský pôvab. Čím menej sa človeku páči odpoveď, tým dlhšie môže preverovať jej zrozumiteľnosť. Akoby zákaz potreboval ďalší význam, ktorý sa po dostatočnej debate zmení na súhlas.

Na výlete pritom netreba porozumieť celému národnému parku. Stačí pripustiť, že existujú dôvody aj mimo vlastného programu na dnešné popoludnie. Malé jazierko nemusí obhájiť svoju existenciu pred každým spoteným okoloidúcim. Nemá recepciu, nevydáva potvrdenky a na odvolanie voči návštevníkovej nálade nemá tlačivo.

Kúsok sebaobmedzenia navyše dokáže zachrániť aj samotný zážitok. Sedieť pri vode, v ktorej sa práve nekúpe ďalšia skupina, je celkom príjemné. Len túto výhodu treba vedieť poskytnúť aj ľuďom, ktorí prídu po nás. Bez toho sa pokoj mení na súťaž o skorší príchod.

Na takúto ohľaduplnosť netreba mimoriadnu výbavu ani drahý kurz. Postačí zmena otázky. Namiesto toho, čo sa tu ešte dá robiť, sa občas oplatí pozrieť, čo tu môže zostať tak, ako je. Dovolenka tým nepríde o zmysel. Iba si na chvíľu prestaneme zamieňať voľný čas s voľnosťou robiť všetko.

Je lákavé počítať slušnosť podľa toho, čo sme z miesta odniesli. Obal vo vrecku, fľaša v batohu, nič nezostalo na brehu. To je dobrý začiatok. Niekedy však treba počítať aj to, čo sme si odpustili. Taká položka sa na fotografii neukáže, zato ju ďalší návštevník môže pokojne prežiť.

Najlepší suvenír z chráneného miesta tak môže byť napokon celkom obyčajný.

Suchý uterák.