POHÁR JE ZATIAĽ PRÁZDNY. AMBÍCIE SA UŽ NEZMESTIA

Najpríjemnejšia tabuľka je tá, v ktorej ešte nikto nič neodohral. Všetky možnosti zostávajú otvorené, fanúšik má rovný chrbát a permanentka vonia budúcnosťou. Ani jeden nevydarený večer sa zatiaľ nedá vytiahnuť ako dôkaz, že človek mal radšej zostať doma a opraviť poličku. Pred sezónou má aj krivá polička odklad. Teraz sa predsa začína niečo veľké.

Také bolo aj septembrové čakanie na slovenskú basketbalovú ligu. Šport.sk priniesol 22. septembra správu TASR o blížiacom sa štarte ročníka s jedenástimi účastníkmi. Levice išli obhajovať titul, návrat Interu prinášal bratislavské derby a výpočet ambícií dával tušiť, že o miesta hore bude záujem. Vraciam sa k tej chvíli pred prvým kolom. Vtedy sa ešte dalo všetko krásne rozložiť na papier.

Športový september má čosi spoločné so začiatkom školského roka. Zošity sú čisté, obaly pevné a plán učenia taký presvedčivý, že by sa podľa neho dalo vyučovať aj na univerzite. Až neskôr sa medzi strany dostane omrvinka, zabudnutá úloha a lístok s ospravedlnením. Fanúšik si pred sezónou tiež kupuje čistý zošit. Len na ňom býva znak klubu.

Ambície pritom nie sú chyba. Ísť na zápas s túžbou prehrať dôstojne by bolo dosť zvláštne využitie večera. Hráči potrebujú veriť práci, tréner potrebuje smer a obecenstvo dôvod zdvihnúť sa z gauča. Problém vzniká až v našej diváckej účtovnej závierke, keď si cieľ pomýlime s objednávkou. Povedali sme si medailu, tak ju prosím zabaliť. Darčekovú tašku máme vlastnú.

V obchode sme zvyknutí, že zaplatená vec bude zodpovedať obrázku. Šport má tú nepríjemnú vlastnosť, že obrázok kreslí až počas dodávky. Kúpime si miesto v hale, ale v hlave si k nemu pribalíme vydarenú sezónu, pekný herný prejav a aspoň jedného suseda, ktorému budeme môcť povedať, že sme to vedeli. Toto všetko sa na vstupenku nezmestí. Napriek tomu to pri odchode kontrolujeme.

Najmä september vie byť k našim predstavám veľkorysý. V mysli už vidíme jar, tribúnu aj poslednú úspešnú strelu. Medzitým však ostávajú obyčajné večery, tréningy a zápasy, ktoré nemajú slávnostné osvetlenie v našej fantázii. Práve tie treba absolvovať. Je to podobné, ako keď si človek naplánuje peknú kuchyňu a potom zistí, že súčasťou projektu je aj niekoľko týždňov umývania hrnčekov v kúpeľni. Vizualizácia tento detail diskrétne vynechala.

Návrat derby k tomu pridáva príjemnú miestnu povinnosť mať názor. Zrazu nestačí vedieť, kde je hala. Treba vedieť aj to, kto by v nej mal vyhrať, hoci lopta našu adresu nepozná. V tom je čaro klubovej príslušnosti: požičiava nám veľké množné číslo. Keď sa darí, vyhrali sme. Keď sa nedarí, oni by mali konečne niečo zmeniť. Gramatika dokáže odbehnúť do obrany rýchlejšie než človek.

Možno by preto mala mať permanentka aj voľné políčko na vlastné zásluhy. Človek by si tam počas zimy zapísal, koľkokrát prišiel aj po zlom zápase, koľkokrát zatlieskal vydarenej akcii súpera a či vydržal do konca bez potreby okamžite vymeniť polovicu mužstva. Nebola by to vstupná podmienka. Iba drobná pomôcka pre chvíle, keď nás začne mrzieť, že športovci zatiaľ nesplnili všetko, čo sme si za nich naplánovali.

Preto mám tú septembrovú chvíľu rád. Každý ešte môže prísť do haly s vlastnou predstavou a nikto mu ju pri vstupe neodváži. Nádej sa nenosí na kontrolu rozmerov. A je dobre, že sa nenosí. Bez nej by sme si chodili iba odsedieť výsledok, ktorý sa dá neskôr prečítať.

Len by sme si k nej mohli pribaliť trochu trpezlivosti. Tú drobnú vec, ktorá na propagačnom obrázku nezaberá miesto, ale počas sezóny drží pokope celý večer. Pohár má napokon jedinú praktickú nevýhodu: všetky naše septembrové očakávania by sa doň nezmestili. Ani keby ho vyhralo každé mužstvo.