PÄŤ HODÍN V SEDLE. NÁM STAČÍ ZOSTRIH

Na cyklistike je pre diváka najnáročnejšie vydržať, kým sa cyklisti unavia. Zo začiatku je ich veľa, idú spolu a človek má pocit, že organizátor mohol túto časť pokojne vybaviť hromadným e-mailom. Potom príde kopec, niekto nastúpi a zrazu sa ukáže, že aj tie zdanlivo prázdne kilometre mali svoju prácu. Len sa pri nej ešte nerozdávali medaily.

V septembrovom Montreale vyhral Isaac del Toro pred Paulom Seixasom a Brandonom McNultym. Podľa správy Šport.sk a TASR merala klasika 214,4 kilometra a víťaz bol v cieli za päť hodín, trinásť minút a šestnásť sekúnd. To je celkom dlhý čas na niečo, čo sa dá večer zistiť jediným pohybom palca. Kým sa pretekár dostane na pódium, divák už môže mať otvorený ďalší šport.

Nejde o výčitku ľuďom, ktorí nemajú voľné celé popoludnie. Aj riad sa musí niekedy umyť a návšteve sa ťažko vysvetľuje, že koláč bude až po dojazde. Zvláštna je skôr naša ochota skrátiť preteky a súčasne predĺžiť vlastný posudok. Záznamu doprajeme minútu. Rozboru toho, ako sa malo správne zaútočiť, pokojne celý večer.

V kresle má totiž taktika výborné podmienky. Nefúka doň protivietor, občerstvenie je na dosah a pri náhlom poklese výkonu sa dá preložiť noha cez nohu. Človek vidí záver a spätne mu všetko dáva zmysel. Keby tak mal jazdec už na štarte k dispozícii naše poznatky z opakovaného záberu. Ušetril by si množstvo neistoty, my by sme si museli nájsť inú tému.

Zostrih je užitočný vynález. Problém nastane, keď podľa jeho dĺžky začneme odhadovať množstvo vykonanej práce. Víťaz zdvihne ruky a obraz sa skončí. Predošlé hodiny sa zložia kamsi za neho, ako žehliaca doska po príchode hostí. Obývačka je pripravená na obdivovanie výsledku. To, čo bolo treba urobiť predtým, už netreba ukazovať.

Podobnú domácu réžiu poznáme aj mimo športu. Hotovú policu si všimne každý, meranie za ňou málokto. Vymaľovanú izbu možno pochváliť jednou vetou, presúvanie skríň sa do nej nezmestí. A pri cudzej práci sa vždy nájde chvíľa, ktorú by sme vedeli zorganizovať lepšie. Najmä ak nám ju niekto pustí druhý raz a spomalene.

Cyklistika túto predstavu kazí tým, že cestu občas ukáže celú. Návraty na ten istý okruh, ďalšie stúpanie, opäť rovnaká zákruta. Pre človeka zvyknutého preskakovať nudné pasáže je to provokácia. Krajina sa nedá posunúť prstom a kopec sa neodporúča nahradiť stručným zhrnutím. Aj keď ho televízia práve neukazuje, nohy ho musia prejsť.

Na malej obrazovke majú navyše všetky vzdialenosti podobnú veľkosť. Stačí ju držať o kúsok ďalej od očí a aj poriadny náskok sa zmestí pod necht. Telo pretekára však takúto úspornú funkciu nemá. Medzi dvoma zábermi sa musí presunúť vlastnými silami. Strih v réžii mu neušetrí ani jeden záber do pedálov, hoci nám veľmi ochotne ušetrí čakanie.

Pri sledovaní sa pritom pokojne môžeme nudiť. Športovec nemá povinnosť každých tridsať sekúnd vyrobiť našej pozornosti novú hračku. Môže si rozložiť sily, čakať alebo jednoducho pokračovať. To ešte nie je pokazený program. Iba práca, ktorá sa neodohráva podľa nášho plánu na príjemný večer.

Keď potom príde záver, zostrih nám poskytne presne to, čo sľúbil: niekoľko rozhodujúcich okamihov. Zaslúžia si pozornosť aj potlesk. Len by k nim nezaškodilo v duchu priložiť tie hodiny, ktoré sme nevideli. Nepribudne nám tým odborná kvalifikácia, ale možno ubudne chuť tvrdiť, že bolo od začiatku všetko jasné.

Montrealský výsledok zostal zapísaný a pozornosť sa presunula ďalej. V kresle po pretekoch netreba robiť veľký servis. Odložiť ovládač, odniesť pohár, prípadne nabiť telefón. Na ďalší vrcholový výkon diváka stačí plná batéria. Nabudúce by sme z nej mohli cyklistom dopriať aj trochu viac času.