MAL SOM ZELENÚ. TERAZ STOJÍME VŠETCI

Vodič má občas pravdu v takej malej časti situácie, že sa do nej zmestí iba jeho kapota. Na semafore svietila zelená. To je pravda. Za križovatkou nebolo miesto. To je tiež pravda, len o niečo menej osobná. Preto sa jej dá venovať až neskôr, keď už stojíme uprostred.

Reportáž STVR z 20. septembra pripomenula, že ani zelená neznamená automatické povolenie vojsť do zaplnenej križovatky. Majiteľ autoškoly Miloš Madro opisoval vodiča, ktorý sleduje signál a nevidí priestor ako celok. Veľmi civilný opis. Nevyžaduje veľkú diagnózu národa. Stačí pohľad o dve autá ďalej.

V aute sa však diaľka meria zvláštne. Vzdialený cieľ máme zadaný v navigácii, najbližší cieľ je dostať sa pred čiaru. Všetko medzi tým by sa malo nejako vyriešiť. Keď sa nevyrieši, ostaneme stáť s výrazom človeka, ktorému okolnosti pokazili správne rozhodnutie. Vedľa sa medzitým rozsvieti zelená ďalším. Aj oni majú okolnosti.

Najprv ide o jednu malú výhodu. Ešte toto auto prejde. Potom druhé. Nikto nechce zostať ako jediný disciplinovaný za čiarou, kým sa pred ním zatvára miesto. Človek má dojem, že trpezlivosť sa trestá. A tak sa poistíme tým, že obsadíme priestor, ktorý budú o chvíľu potrebovať všetci ostatní.

Dopravný analytik Jozef Drahovský vysvetlil, ako sa také zablokovanie vie šíriť do ďalších vetiev až po mestský kolaps. Na tomto výsledku je pozoruhodná jeho spravodlivosť. Súkromný zisk jedného auta sa rozdelí na čakanie veľkého počtu ľudí. Nikto sa síce veľmi neposunul, ale aspoň nikto nemusí mať pocit, že čakal sám.

Poznáme to aj bez volantu. V obchode sa postavíme s vozíkom presne tam, kde sa stretajú dve uličky. Na chodníku zastaneme po tom, čo vyjdeme z dverí. Svoj dôvod vieme okamžite: hľadám zoznam, čakám na manželku, kontrolujem správu. Ostatní ten dôvod nevidia. Vidia človeka, okolo ktorého sa nedá prejsť. Táto informácia býva pre spoločný priestor podstatnejšia.

Zelená nám dáva výbornú vetu na obranu. Pozeral som na semafor. Ťažšie sa priznáva, že sme sa prestali pozerať na cestu. Pravidlo sa zmení na malý osobný doklad o nevine, hoci jeho zmyslom je pomôcť ľuďom pohybovať sa. Keď sa nehýbe nikto, papierová pravda za volantom pôsobí trochu tesne.

V reportáži zazneli aj príklady zahraničných semaforov, ktoré sledujú plné výjazdy. Technika môže pomôcť. Je rozumné, ak systém nedáva ďalšie autá do priestoru, z ktorého niet kam pokračovať. Len je v tom aj tichá irónia. Aby sme si všimli kolónu rovno pred sebou, radi privítame zariadenie, ktoré nám ju vyhodnotí.

Čakanie pred čiarou má aj drobnú spoločenskú nepríjemnosť. Za nami môže niekto zatrúbiť. Vidí totiž tú istú zelenú a ešte menej z toho, čo je za ňou. Zostať stáť preto vyžaduje chvíľu zniesť cudzí nesúhlas. Je to neveľká cena za prejazdnú križovatku, no prichádza okamžite. Výhoda pre ostatných je rozptýlená medzi ľudí, ktorých ani nepoznáme. Tí nám zväčša ani nestihnú poďakovať.

Netreba z toho robiť skúšku morálnej dokonalosti. Každý môže zle odhadnúť, čo sa ešte pohne. Rozdiel je medzi omylom a zvykom, pri ktorom sa úspech meria výlučne tým, či som stihol zelenú ja. Križovatka totiž pokračuje aj za našimi bočnými oknami. Jazdia tam ľudia, ktorí by sa tiež radi dostali domov.

Možno by pomohlo považovať voľné miesto za čiarou za celkom slušný výsledok. Nie sme poslední. Nezavadziame. Niekomu z vedľajšej ulice práve zostala cesta. Také víťazstvo sa na navigácii neukáže, ale mesto ho dokáže použiť.

Zelenú sme tentoraz mali tiež. Len sme konečne nechali prejsť aj rozum.