ČUČORIEDKY S ČISTÝM SVEDOMÍM. PÔVOD RADŠEJ NEZISŤOVAŤ

Na čučoriedkovom koláči máme radi, že chutí prirodzene. Pri slove prirodzene sa nám vybaví les, ranný vzduch a niekto, kto sa trochu poprechádzal s košíkom. Plastové vedro pri ceste už do tejto predstavy nepatrí, ale keď je plné, vieme sa cez to preniesť. Veď ovocie je pekné.

Augustová reportáž STVR ukázala aj menej peknú cestu čučoriedok z národných parkov. Strážcovia pristihli jednotlivcov aj organizované skupiny, ktoré odnášali veľké množstvá plodov. Zostávali poškodené kríky a neporiadok. Podľa strážcov podporujú nelegálny predaj aj tí, ktorí si takéto ovocie kupujú. To je nepríjemná veta. Siaha až ku kuchynskej linke.

Najpohodlnejšia ochrana prírody sa robí z obývačky. Zdieľame fotografiu hôr, rozhorčíme sa nad odpadkami a napíšeme, že by si ľudia mali vážiť, čo máme. Potom cestou domov zastavíme pri ovocí a zaujíma nás najmä cena. V tej chvíli sa náš záujem o krajinu zúži na to, či čučoriedky pustia dosť šťavy.

Nie každý predaj lesných plodov má rovnaký pôvod. Práve preto by otázka, odkiaľ sú, nemala byť spoločenskou nepríjemnosťou. Pri aute ju položíme. Pri byte dokonca zisťujeme aj to, čo bolo na pozemku dávno pred naším narodením. Pri ovocí nám často stačí, že je z hôr. Akoby toto vysvetlenie zároveň znamenalo, že bolo dovolené ho odtiaľ odniesť.

Človek by pritom nemusel z každého nákupu robiť výsluch. Stačí obyčajná zvedavosť, ktorú inak venujeme receptu. Koľko múky? Čerstvé alebo mrazené? A odkiaľ vlastne prišli? Tú poslednú otázku možno vysloviť bez uniformy aj bez toho, aby sme niekoho vopred obvinili. Je zvláštne, koľko detailov vieme prebrať o koláči a ako rýchlo preskočíme jeho hlavnú surovinu.

Strážcovia v reportáži hovorili aj o česadlách a poškodzovaní čučoriedkových kríkov. Príroda má zjavne smolu, že sa nedá reklamovať pri pulte. Keď poškodíme kúpenú vec, mrzí nás to. Keď poškodíme spoločné miesto, vieme si nájsť dôvody, prečo náš podiel nebol až taký veľký. Lenže spoločné miesto sa po našom odchode samo nevráti do pôvodného stavu.

Pri domácich zásobách máme vyvinutý cit pre vlastníctvo. Posledný jogurt v chladničke patrí niekomu konkrétnemu a v rodine sa o tom dá viesť dlhý rozhovor. Lesné plody sú podľa ochranárov aj potravou pre zvieratá. Tie však na krík neprilepia lístok s menom. Možno aj preto sa nám spoločná zásoba tak ľahko javí ako voľná ponuka.

Národný park navštevujeme preto, aby sme videli prírodu, ktorá ešte nemusí všetko prispôsobovať nášmu pohodliu. Chceme chodník, výhľad, pokoj a pocit, že sme na chvíľu mimo nákupného zoznamu. Bolo by dobré túto predstavu udržať aj vtedy, keď objavíme niečo jedlé. Nie každá vec, ktorá rastie bez našej práce, čaká na naše vedro.

Pokuta môže zberača zastaviť. Kupujúceho často nezastaví nič, pretože je od miesta zberu dostatočne ďaleko. Vidí ovocie, ktoré vyzerá nevinne, a predaj, ktorý sa javí ako drobná letná záležitosť. Práve táto vzdialenosť je pohodlná. Nevidíme krík, nemusíme si všimnúť ani škodu. Dostaneme hotovú surovinu a môžeme začať hovoriť o tradícii.

Pravdaže, odpoveď nemusí byť vždy presvedčivá. Ani pri inom nákupe nemáme istotu len preto, že predajca prikývol. Máme však možnosť rozhodnúť sa, komu veríme a čo podporíme. Táto možnosť je malá, ale patrí nám. Nedá sa celá presunúť na strážcu parku.

Koláč z domácich surovín má svoje čaro. Domáce však nie je automaticky dovolené a prírodné automaticky ohľaduplné. Ak si na pôvode jedla zakladáme, nemali by sme ho skúmať iba po hranicu peknej etikety. Aj otázka pri ceste je spôsob, ako sa starať o les, do ktorého sa chceme na budúci rok vrátiť.

Čučoriedky nech nám zafarbia prsty. Nemusíme kvôli nim prižmurovať oči.