BUĎTE FLEXIBILNÍ. AJ ŠKÔLKA, AJ AUTOBUS

Najcitlivejšou časťou domáceho zariadenia je kalendár na chladničke. Znesie detskú kresbu, magnet z výletu aj poznámku o kúpe masla. Horšie znáša pracovný rozvrh, ktorý sa mení rýchlejšie, než zaschne pero. Na niektoré plány by sa najviac hodila ceruzka s poriadnou gumou.

Flexibilita pritom znie dobre. Naznačuje schopnosť poradiť si, nezaseknúť sa na maličkosti a pomôcť, keď treba. Len sa pri nej oplatí vedieť, kto všetko sa má ohnúť. Zamestnanec vie zmeniť plán na sobotu. Ťažšie sa menia otváracie hodiny škôlky, odchod autobusu a termín, ktorý si dohodol niekto ďalší.

Zuzana Palášthy z agentúry Grafton a Gi Group v augustovej správe STVR upozornila, že chaos v zmenách môže byť dôvodom na odchod pracovníkov. Spomenula aj rodinné povinnosti a dopravu. Je to príjemne konkrétne vysvetlenie problému, ktorý sa v abstraktnej debate môže javiť ako nedostatok pracovného nadšenia.

Zoberme si modelovú sobotu. Človek sa ponúkne, že odvezie rodiča na návštevu, partner si dohodne vlastnú službu a dieťa ráta s výletom. Nič luxusné. Len tri dohody, ktoré držia pokope, kým nepríde štvrtá požiadavka. Potom sa doma otvorí malá organizačná porada bez projektora a bez plateného času.

Každý telefonát je sám osebe drobnosť. Dá sa to presunúť? Môžeš prísť skôr? Nezobral by ho niekto iný? A práve súčet takých drobností vytvára únavu, ktorú výplatná páska nevie presne pomenovať. Na nej je práca zamestnanca. V domácnosti sa k nej pridáva práca všetkých, ktorí mu pomáhajú zakaždým nanovo usporiadať deň.

Nadčas môže byť vítaný. Niekto si chce zarobiť na zariadenie bytu, inému vyhovuje voľno inokedy. Netreba ľuďom vysvetľovať, že nemajú chcieť viac peňazí. Je však rozdiel medzi dohodnutou prácou navyše a pocitom, že vlastný kalendár možno používať len so súhlasom, ktorý ešte neprišiel.

Pri otázke o pracovnej spokojnosti sa ľahko počítajú príplatky. Horšie sa vyčísľuje možnosť sľúbiť dieťaťu sobotu a nemať pritom v hlave poznámku, že ešte uvidíme. Taký sľub nemá kolónku v ponuke benefitov. Napriek tomu vie byť pre človeka presvedčivejší než pekná fotografia oddychovej miestnosti.

Aj dochádzanie má svoju predstavu o flexibilite. Autobus sa nepohne neskôr len preto, že by sa to hodilo výrobe. Na zastávke sa nedá vysvetliť, že sme tím a dnes treba zabrať. Kto nemá auto, nepotrebuje motivačnú vetu. Potrebuje spoj v čase, keď sa má dostať do práce alebo z nej.

Palášthy upozornila aj na férové prideľovanie nadčasov a zrozumiteľné vysvetlenie. Rozumná požiadavka. Ľudia dokážu prijať aj nepríjemnosť, keď vedia, prečo vznikla a ako dlho potrvá. Oveľa ťažšie sa prijíma neurčitosť, ktorá sa správa ako trvalá súčasť zamestnania.

Keď sa potom človek rozhoduje o odchode, nemusí to byť veľké vyhlásenie proti práci. Možno už iba nechce každý týždeň žiadať doma o ďalšiu láskavosť. Rodina predsa nie je pohotovostná personálna rezerva, hoci dokáže na poslednú chvíľu vykonať obdivuhodné veci.

Ani vedúci nemusí mať jednoduchý deň. Aj jemu môžu chýbať ľudia, materiál alebo presná informácia. Práve preto je predvídateľnosť výsledkom riadenia, nie osobnou povahovou črtou zamestnanca. Nedá sa od neho vyžadovať, aby ju do podniku priniesol spolu s prezutím.

Doma sa zmena rozvrhu navyše nepočíta od začiatku zmeny po jej koniec. Začína sa otázkou, kto ráno pripraví raňajky, a končí tým, kto večer ešte vládze nakúpiť. Tento čas sa síce neprikladá k dochádzke, ale niekto ho musí nájsť. Najčastejšie ten, kto už mal naplánované niečo iné.

Pri nábore by tak možno dobre pôsobila aj celkom nenápadná veta: keď vám povieme, že máte voľno, môžete si niečo naplánovať. Bez farebnej grafiky a bez fotografie vysmiateho tímu. Len záväzok, ktorému by rozumel aj zvyšok domácnosti.

Na chladničke by potom zostalo menej škrtancov. A sobota by sa dala písať perom.