AUTOBUS ZADARMO. ČAS SI PRINESTE VLASTNÝ

Pri správe o autobuse zadarmo sa človek na chvíľu prestane pýtať, kam vlastne ide. Bezplatná jazda má v sebe malé čaro: už samotným nastúpením získame pocit, že sme dobre hospodárili. Až potom otvoríme cestovný poriadok. Ten má menej reklamný temperament. Pokojne nám pripomenie, že peniaze a čas sú dve rôzne položky.

STVR v auguste informovala o pripravovanej skúšobnej linke 902 z Petržalky do viacerých rakúskych obcí. Prvé tri mesiace mali byť zadarmo, skúšku mal zaplatiť európsky projekt. Dopravca avizoval dvojhodinový takt od pondelka do soboty. Kraj chcel overiť záujem verejnosti. To je dobrý začiatok: najprv skúsiť, či ľudia nastúpia, a potom rozhodovať o pokračovaní.

V číslach bude cestujúci jeden prepravený človek. Vo vlastnom živote je však niekto, kto potrebuje prísť do práce, vyzdvihnúť dieťa alebo sa po návšteve vrátiť domov. Neuvažuje v priemernom dennom počte nástupov. Uvažuje v tom, či stihne konkrétnu hodinu. Medzi týmito dvoma pohľadmi môže byť celá cesta.

Dvojhodinový interval neprekáža rovnako pri každej príležitosti. Pri výlete sa podľa neho dá naplánovať deň. Pri pravidelnej povinnosti potrebujeme, aby zapadol do hodiny, ktorú sme si sami nevybrali. Človek môže mať o autobus úprimný záujem a aj tak zostať doma alebo sadnúť do auta. Do štatistiky sa potom zapíše jeho neprítomnosť, dôvod už menej ľahko.

Stačí drobná predstava z bežného rána. Budík, raňajky, hľadanie kľúčov a pohľad na hodinky. Keď spoj ujde, cestovný poriadok nezaujíma, či sme meškali kvôli ponožke alebo dôležitému telefonátu. Ďalší odchod príde v stanovenom čase. Bezplatné cestovanie vie vyriešiť cenu jazdy. S chýbajúcou hodinou je to zložitejšie.

Na druhej strane by bolo nespravodlivé tváriť sa, že nový spoj nemá cenu, ak nejazdí každých päť minút. Každá linka potrebuje vozidlo, vodiča a peniaze. Skúšobná prevádzka môže ukázať aj to, čo sa od stola nedá spoľahlivo odhadnúť. Len by bolo užitočné popri počítaní ľudí počúvať, na čo autobus potrebujú.

Zadarmo si cestu možno vyskúša aj človek, ktorý by pri platenom lístku zostal pri svojom zvyku. To je predsa zmysel skúšky. Objaví zastávku, zistí, ako dlho jazda trvá, a prestane sa báť prestupu. Prvé nastúpenie však ešte nie je trvalý návyk. Ten vzniká pomalšie, pri opakovaných ránoch, keď spoj vyhovuje aj bez slávnostnej novinky.

Veľkú váhu má cesta späť. Pri plánovaní výletu sa človek najprv nadchne cieľom a návrat nechá na neskôr. Pri dochádzaní takú voľnosť nemá. Potrebuje vedieť, že sa po skončení povinností dostane domov. Dobrá verejná doprava sa preto nemeria iba tým, kam nás vie odviezť. Aj tým, koľko starostí nám ušetrí pri návrate.

Autobus pritom ponúka veľmi obyčajný luxus. Nemusíme sledovať volant, môžeme si sadnúť, pozrieť z okna alebo na chvíľu nerobiť nič. Tento druh pohodlia nemá veľkú fotografiu na reklamnom plagáte. Pre človeka, ktorý každý deň rieši dopravu, môže byť cennejší než jednorazová výhoda. Ak k nemu patrí aj spoľahlivý čas.

Pri cezhraničnej linke sa navyše ukáže, ako blízko môže byť susedná obec a ako ďaleko môže pôsobiť bez vhodného spojenia. Na mape stačí krátka čiara. V živote potrebujeme zastávku, odchod a návrat. Až tieto drobnosti zmenia blízkosť na niečo, čo vieme používať. Hranica niekedy prestane prekážať skôr než medzera medzi spojmi.

Skúška má teda zmysel aj ako pozvanie k novému zvyku. Len z neho netreba robiť skúšku občianskej vďačnosti. Ak nenastúpime, nemusí to znamenať, že si službu nevážime. Možno sme práve tam, kde ju máme potrebovať, v inom čase.

Autobus môže byť zadarmo. Aby sme ho využívali, musí sa ešte zmestiť do dňa.