AUTO MÔŽE ZOSTAŤ DOMA. AJ NAŠA HRDOSŤ

Kľúče od auta majú zvláštnu spoločenskú váhu. Zmestia sa do dlane, ale človek s nimi dokáže pri rozhovore položiť na stôl celý svoj životný úspech. Potom si ide po auto a ďalších desať minút zisťuje, z ktorej strany parkoviska sa k nemu vlastne dostane.

Podľa augustovej reportáže STVR záujem o verejnú dopravu rástol. Analytik Jozef Drahovský za tým videl aj ekonomické uvažovanie: autom sa oplatí ísť s nákladom alebo vo viacerých, inokedy môže vyhrať verejná doprava. Na takomto rozhodnutí nie je nič ponižujúce. Iba sme si dlho pestovali predstavu, že dospelý človek má vlastné vozidlo a k nemu povinnosť použiť ho.

Vlastniť práčku pritom neznamená, že ju treba zapnúť zakaždým, keď prejdeme okolo kúpeľne. Pri aute podobnú zdržanlivosť považujeme skoro za zradu. Veď je zaplatené. Pravdaže, a preto ešte zaplatíme palivo aj parkovanie, aby tie prvé peniaze nevyšli nazmar.

Skúsme si obyčajné ráno. Človek potrebuje dopraviť do práce seba, desiatu a ľahkú nevôľu. Náklad sa zmestí do jednej tašky. Napriek tomu môže mať pocit, že bez kufra auta s týmto logistickým problémom nepohne. Zvyk má totiž príjemnú vlastnosť: dokáže sa vydávať za nevyhnutnosť a ešte sa pri tom tváriť prakticky.

Verejná doprava, samozrejme, nemôže vyhrať každú cestu. Ak spoj nejde vtedy, keď treba, účet za benzín sa náhle zdá znesiteľnejší. Človek s nočnou službou nepotrebuje prednášku o svojom postoji k planéte. Potrebuje sa dostať domov. Rovnako rodič s dvoma prestupmi neprepravuje iba seba, ale aj čas, ktorý mu potom chýba pri večeri.

Práve preto je dobré, keď sa dopravcovia zaoberajú samotnou cestou. V reportáži hovorili o novších vozidlách, prednosti MHD či jednoduchšom kupovaní lístkov. Cestujúcemu sa ľahšie mení návyk, keď zmena nevyžaduje malý kurz odriekania. Pekná kampaň poteší. Spoj, ktorý nadväzuje na ďalší, sa dá používať aj po skončení kampane.

Ani v aute však necestujeme výlučne v pohodlí. Státie v kolóne sme si len zariadili dôvernejšie. Máme vlastné rádio, vlastnú teplotu a vlastné vysvetlenie, prečo sme zasa neodišli skôr. V autobuse nás rozčuľuje cudzie zaváhanie. Za volantom máme tú výhodu, že sa môžeme rozčuľovať na všetkých naraz.

Na verejnej doprave je nepríjemné aj to, že nám občas ukáže skutočnú veľkosť našej cesty. Nie vždy ide o výpravu. Niekedy iba potrebujeme prejsť niekoľko zastávok a vrátiť sa s chlebom. Keď si pritom nemusíme pamätať, kde sme nechali auto, pamäť dostane voľno na niečo užitočnejšie.

Drahovského návrh lepšie spoznať pravidelné cesty ľudí má jednoduchý pôvab. Plánovať dopravu podľa toho, kam sa potrebujú dostať, znie skoro podozrivo samozrejmo. Na zastávke sa však samozrejmosť meria dosť presne. Ak spoj ide použiteľne, človek nastúpi. Ak nie, môže si aspoň prečítať, že sa s jeho potrebami počíta.

Dobrá cesta sa prejaví aj na drobnostiach, ktoré sa do veľkého rozhodovania nezmestia. Či si cestou môžeme prečítať pár strán. Či po vystúpení ešte vládzeme počúvať niekoho iného. Či pri telefonáte nemusíme začínať vetou, že práve hľadáme miesto. To všetko patrí k cene jazdy, hoci nám na to nikto nevytlačí samostatnú položku a nedá bloček.

Možno je čas prestať považovať autobus za náhradné riešenie pre chvíľu, keď je auto v servise. Dobre fungujúca doprava je ďalšia možnosť. Sloboda sa predsa nemusí dokazovať tým, že každé ráno obsadíme rovnaké miesto v rovnakej kolóne a večer si ho ideme poctivo odjazdiť z opačnej strany.

Kľúče môžu pokojne zostať doma. Nič sa im nestane. A človek možno prvýkrát zistí, aké je to prísť do cieľa a už tam byť. Bez posledného okruhu okolo bloku.