DOSPELÝ ČLOVEK, DETSKÁ IZBA

Najťažšia otázka na rodinnej návšteve nie je, či si ešte dáte rezne. Je to otázka, kedy sa už konečne odsťahujete. Zvykne prísť vo chvíli, keď sedíte na tej istej stoličke ako pred dvadsiatimi rokmi, iba nohavice ste si tentoraz kúpili sami.

Dospelosť má u nás dobre viditeľné znaky. Pracujete, platíte účty, vybavujete termíny, rozumiete rozdielu medzi hrubou a čistou mzdou. Potom večer prídete domov a niekto sa vás spýta, či ste si nezabudli vetrovku. Ekonomicky ste samostatná jednotka. Pri vešiaku ste stále dieťa.

STVR v septembri priniesla údaje agentúry STEM/MARK, podľa ktorých v roku 2023 žilo s rodičmi približne 57 percent Slovákov vo veku od 25 do 34 rokov. Nie je to zoznam ľudí, ktorým sa nechce odísť. Je to údaj o tom, kde bývajú. Rozdiel medzi týmito dvoma vetami sa pri rodinnom stole stráca podozrivo ľahko.

Lebo na odsťahovanie existuje množstvo osvedčených rád. Treba sa uskromniť. Treba začať od menšieho. Treba prestať míňať na zbytočnosti. Všetky znejú rozumne, kým si človek neotvorí ponuku prenájmov. Tam zistí, že menšie sa už začína približovať rozmerom nábytku, ktorý si mal pôvodne odniesť.

Realitný inzerát je zvláštny literárny útvar. Vie z nedostatku miesta urobiť útulnosť a z dlhého dochádzania pokoj. Čitateľ si prekladá prídavné mená do minút a eur. Pri kuchynskom kúte si predstavuje vlastný stôl. Pri cene si predstaví, že pri rodičovskom stole ešte chvíľu zostane. Na oboch sa dá jesť, len pri jednom sa dá bez vysvetľovania mlčať.

Spoločné bývanie pritom nemusí byť nešťastie. Ľudia si pomáhajú, delia sa o výdavky, sú si nablízku. Niekto ho chce a niekto ho potrebuje. Hanba nie je ani jedno. Trápne začína byť až naše odhodlanie vyhlásiť každé takéto rozhodnutie za pohodlnosť, akoby cenu bytu určovala sila osobnosti záujemcu.

Agentúra medzi vysvetleniami pomenovala aj obmedzenú alternatívu dostupného nájmu. To je tá menej výchovná časť príbehu. Nedá sa vyriešiť poznámkou, že my sme sa kedysi tiež nemali ľahko. Človek môže uznať všetky námahy predchádzajúcej generácie a zároveň potrebovať adresu, na ktorej nebude jeho posteľ stáť vedľa maturitných kníh.

Najpresnejšie sa tento zvláštny vek meria večer. Máte za sebou pracovný deň, cestu, nákup a rozhodnutia, za ktoré nesiete zodpovednosť. Potom sa pokúšate telefonovať tak potichu, aby ste nerušili televízor za stenou. Súkromie sa nezískava občianskym preukazom. V byte má svoj pôdorys a ten sa narodeninami nerozťahuje.

Sťahovanie sa navyše nezačína poslednou splátkou za novú posteľ. Začína sa možnosťou povedať, že budúci mesiac budem bývať inde, a mať pritom na mysli skutočnú izbu. Nie každý potrebuje hneď vlastníctvo, balkón a miesto v garáži. Niekedy by stačili dvere, ktoré môže zatvoriť bez toho, aby to zvyšok rodiny považoval za stanovisko k vzájomným vzťahom.

Aj rodičia majú právo na vlastný život. Nemusia byť doživotnou bytovou politikou rodiny. Môžu svoje deti ľúbiť a súčasne sa tešiť na deň, keď v predsieni ubudne pár topánok. V tom nie je rozpor. Rozpor je žiadať od domácnosti, aby vlastnými izbami vyriešila problém, na ktorý nestačí ani všetka jej dobrá vôľa.

Pri debatách o samostatnosti by preto možno pomohlo začať menej osobne. Nepýtať sa najprv, prečo niekto neodišiel, ale kam by mohol ísť. Nie je to veľká filozofická zmena. Stačí v jednej vete vymeniť výčitku za adresu. Ak sa nejaká nájde.

Dovtedy bude dospelý človek ráno v predsieni hľadať svoje topánky medzi rodičovskými papučami. Postaví sa na vlastné nohy, ako mu všetci radili.

A potom sa na nich večer vráti do detskej izby.