ODDYCH SA ZAČAL. SPUSTITE STOPKY

Večerné tenisky pri dverách vyzerajú nevinne. Človek si ich obuje, aby na chvíľu vyšiel z pracovného dňa. Potom si zapne hodinky a pracovný deň vyjde s ním. Iba sa presunie z počítača na zápästie, kde má menší displej a podstatne bližšie k pulzu.

Začiatkom septembra sa v Bratislave bežalo v noci. Podľa PR článku na Šport.sk malo podujatie vo všetkých disciplínach 5 565 účastníkov. Toľko ľudí, ktorí sa rozhodli stráviť večer pohybom, je dobrá správa aj bez ďalšieho prívlastku. Na desať kilometrov ich podľa toho istého zdroja vyrazilo 4 413. Zvyšok tohto textu už nie je výsledková listina. Skôr pohľad na drobný zvyk, ktorý si na podobné večery nosíme z kancelárie.

Behať pre radosť totiž znie v našej dobe trochu neúplne. Radosť sa ťažko vykazuje. Nedá sa zoradiť od najväčšej po najmenšiu, nemá export a pri porovnávaní s minulým mesiacom zvykne zahmlievať. Oveľa dôveryhodnejšie pôsobí údaj s desatinnou čiarkou. Aj keď človek nevie, čo presne znamená, aspoň vidí, že vznikol odborne.

A tak má rekreačný športovec popri nohách ešte malé oddelenie kontroly. Sleduje tempo, trasu, prestávky a vlastnú ochotu znova si zaviazať šnúrky. Kým telo navrhuje spomaliť, displej predkladá porovnanie. Vo firme by sa tomu hovorilo hodnotiaci rozhovor. Pri behu sa to vybaví bez stoličky, čo je vzhľadom na situáciu dosť neohľaduplné.

Priznávam, že táto malá kancelária má aj svoje zásluhy. Vytiahne človeka von, keď sa mu nechce. Ukáže pokrok, ktorý by si inak nevšimol. Vie pripomenúť, že tri týždne odhodlania nie sú celkom to isté ako tri týždne pohybu. Problém nastane až vtedy, keď dostane právomoc rozhodovať, či bol večer príjemný. Túto funkciu by sme si predsa len mohli nechať.

Na masovom behu je pritom pekné práve to, čo sa meria najhoršie. Cudzí človek na kraji chodníka povzbudí cudzieho človeka na trati a nikto od nikoho nepýta životopis. Nie je potrebné vysvetľovať, akú máte pozíciu, čo vlastníte a kde sa vidíte o päť rokov. Stačí sa vidieť za najbližšou zákrutou. Pre unavenú hlavu je to celkom zrozumiteľný strategický plán.

Lenže doma čaká druhé kolo. V obraznej domácnosti nášho večného zlepšovateľa sa tenisky ešte ani nevyzuli a už treba pozrieť graf. Potom minulý beh. Potom kamarátov beh. Kamarát možno bežal kratšie, ale rýchlejšie, takže je nevyhnutné založiť neformálnu komisiu pre porovnateľnosť podmienok. Oddych sa podaril. Máme ďalšiu vec, v ktorej sa nestíhame.

Nejde o to vysmiať sa ľuďom, ktorí trénujú poctivo a chcú sa zlepšovať. Ich úsilie má váhu aj vtedy, keď o ňom nikto nenapíše povzbudivý status. Skôr by sme mohli prestať dávať každému výletu z domu skúšobnú dobu. Nie každý kilometer musí ospravedlniť svoju existenciu osobným rekordom. Niektorý nás jednoducho dostane od pracovného stola k rieke a potom späť v o čosi lepšej nálade.

Azda najväčší luxus takého večera spočíva v tom, že sa na chvíľu nemusíme ponáhľať niečo vybaviť. Bežíme, hoci nás nikto neposiela po podpis ani do obchodu. Máme dovolené prísť presne tam, odkiaľ sme vyštartovali. V bežnom živote sa tomu hovorí neúspešné vybavovanie. Na trati je to dokončený výkon. Aspoň niekde sa dá návrat na začiatok prijať s potleskom a bez nového poradového lístka.

Septembrový večer mal svojich víťazov aj presné výsledky. Pre ostatných mohol mať oveľa obyčajnejšiu cenu: vyšli von a chvíľu boli medzi ľuďmi. Taký výsledok sa zle vešia na krk, ale dobre sa s ním zaspáva.

Možno by teda na hodinkách raz mohlo pribudnúť aj celkom nenápadné tlačidlo. Po dobehnutí by zastavilo čas, zavrelo porovnávanie a nechalo človeka vydýchnuť. Volalo by sa koniec pracovnej doby.