AUTOBUS ZATIAĽ JAZDÍ PO PAPIERI

Na mape mesta je všetko príjemne blízko. Dom, ulica, zastávka. Medzi nimi pár centimetrov, ktoré sa dajú prekonať ukazovákom. Práve preto by sa dopravné plánovanie malo aspoň občas robiť s dvoma taškami v rukách. Ukazovák by dostal realistickejšiu predstavu o vzdialenosti.

V septembrovej reportáži STVR obyvatelia banskobystrického Graniara opisovali, ako sa bez auta dostávajú domov. Z najbližšej zastávky do vrchnej časti vyše osemsto metrov do kopca. Na papieri údaj. V živote úsek, pri ktorom si človek rozmyslí aj to, či mlieko naozaj potreboval už dnes.

Nie je to súťaž v kondícii. Verejná doprava nemá byť odmenou pre ľudí, ktorí ju vlastnými nohami takmer nepotrebujú. Ak sa k nej dostanete až po výkone, na ktorý už nemáte silu, autobus síce existuje, ale vaša cesta ním sa nezačala. Mestská sieť má v takom prípade celkom obyčajnú dieru. Vo výhľade z okna ju nevidieť.

Človeku s autom sa podobná vec vysvetľuje ťažko. Veď je to kúsok. Túto vetu možno vysloviť veľmi úprimne, najmä zo sedadla, ktoré sa hýbe s vami. Kúsok je totiž vzdialenosť meraná aj tým, čo nesiete, ako sa cítite a či sa po vybavení jednej veci ešte potrebujete vrátiť.

Taxík je užitočná služba. Len nie je celkom rovnaké objednať si ho po oslave a objednávať si ním bežný prístup do vlastného mesta. Pri jednej jazde platíte za pohodlie. Pri druhej za to, aby vôbec vznikla možnosť vybaviť obyčajný deň. A obyčajné dni sa, na rozdiel od osláv, opakujú dosť často.

Reportáž pomenovala aj úzke ulice a možnosť mikrobusov. To znie takmer nezvyčajne prakticky: ak sa veľký autobus nezmestí, uvažovať o menšom. Bez potreby vysvetľovať obyvateľom, že by sa mali zmenšiť oni. Dopravný analytik Tomáš Burger ich uviedol ako možné riešenie. Možnosť však ešte nie je cestovný poriadok a nikto si na ňu nemôže nastaviť budík.

Radnica v tom čase obstarávala plán dopravnej obslužnosti. Podľa jej stanoviska mali byť konkrétne zmeny známe najskôr na budúci rok. Plán treba, trasy aj peniaze treba premyslieť. Len je dobré pamätať na rozdiel medzi časom dokumentu a časom domácnosti. Dokument počká na pripomienky. Chladnička ich nečíta.

Na Pršianskej terase podľa tej istej správy doprava premávala, ľudia však žiadali častejšie spoje. Aj to pripomína, že spojenie nie je iba políčko áno alebo nie. Autobus raz za vhodnú chvíľu na mape vyzerá ako služba. V kalendári človeka, ktorý potrebuje niekam prísť načas, už záleží aj na tom, koho vhodná chvíľa to je.

Predstavme si teda pri posudzovaní trasy aj cestujúceho, ktorý nemá doma zaparkovanú záložnú odpoveď. Nežiada výlet navyše. Chce si kúpiť pečivo a dostať sa s ním naspäť. Ak takú cestu zvládne bez rodinnej porady, mestská služba splnila celkom podstatnú časť svojho názvu.

Mesto môže mať pekný výhľad, nové domy aj výborné miesto na prechádzku. To všetko je príjemné. Prechádzka je však slobodná činnosť práve preto, že sa dá neísť. Keď je peší výstup jedinou dostupnou cestou domov, mení sa význam slova. Z voľného času sa stáva povinný presun, ku ktorému si každý musí dodať vlastné možnosti.

Na dobrú mestskú dopravu sa dá pozerať celkom nenápadne: umožní človeku rozhodnúť sa, že dnes pôjde von. Nemusí prepočítavať cestu, obvolávať rodinu ani si odkladať viac vybavovačiek na deň, keď ho niekto odvezie. Taká samostatnosť nemá slávnostnú podobu. Vyzerá ako voľné miesto pri okne.

Kým sa k nemu človek dostane, zostáva ten kopec. Plán ho raz môže vyriešiť.

Zatiaľ sa po ňom musí vyšliapať bez prílohy.